SPOMINEKY IV.
To sa aj stalo. Vo voľnej odpoludňajšej chvíľke sme išli a uvoľnili sme všetky vruty a zistili sme, že je veľmi silné a do výložiek sa nehodí, preto sme okno dali naspäť . Pri zašroubovaní posledného vrutu, šiel okolo iný bažant, ktorý nás videl a bez meškania utekal hlásiť DV-ťákovi. Ten nám šiel v zápätí v ústrety a pýtal sa nás, čo sme robili.
My sme po pravde povedali, že sme okno odšroubovali a zase zašroubovali, takže sme vlastne nič nepoškodili. Ten nás však dal do hlásenia a ihneď sme boli predvolaní k veliteľovi práporu. Ten nás síce vypočul, ale nepochopil, napriek tomu, že sme ešte nemali prísahu udelil nám po „5 ostrých“ ako na výstrahu. DV-ťák mu povedal, že je to protizákonné, že nám nemôže dať basu, keď vlastne ešte nie sme vojakmi, lebo nemáme prísahu. On to neuznal a trval na svojom.
DV-ťák, ktorého meno už dnes neviem uviesť, podal okamžite sťažnosť politickému zástupcovi práporu kpt. Čermákovi, ktorý bol pôvodom Slovák a ten sa nechal predviesť k veliteľovi Mansfeldovi a podal protest. Ani on nepochodil. Veliteľ aspoň zmenil „5 ostrých“ na „5 po službe“ /s dekou/. A tak sme si večer zobrali deky pod pazuchy a hopkali sme do basy medzi starých mazákov.
Základy basistov sme práve preberali od starých mazákov, keď sa otvorili dvere a objavil sa nový DV-ťák. My sme s Julkom vyskočili do pozoru a hlásili sa. Mazáci ležali na pričniach. Službukonajúci DV-ťák hneď rozpoznal, že sme bažanti. Bol o všetkom informovaný. Ráno sme sa zúčastnili nástupu ako obvykle a tento nočný DV-ťák sa nám vo veliteľskej rote predstavil ako nový veliteľ prieskumnej čaty – poručík Jan Tisovský, ktorý práve nastúpil po absolvovaní vojenskej akadémie. Predstavil sa nám tiež ako bojovník a účastník 2. paradesantnej brigády, ktorá k nám v závere 2. svetovej vojny prišla z Buzuluku zo ZSSR cez Duklu do Československa.